Tatranská Haute route za jeden deň 15.2.2020

/Popradské pleso vlaková zástavka-Východná Železná brána-sedlo Prielom-Priečne sedlo-Baranie sedlo-Brnčalka/25km/+2500m/8:53 hod

Nápad prechodu Tatranskej Haute route nosím v hlave už zo dva roky. Po tom, ako si môj lezecký parťák Kristián Polonec kúpil skialpy a vyskočilo pekné počasie v Tatrách nebolo o čom rozmýšľať. Kristián vlastní skialpy síce len pár mesiacov, ale skúsenosti s lyžovaním už nejaké má. Z nášho doterajšieho pôsobenia na lyžiach súdim, že za tú krátku dobu už stihol nabrať potrebný skill na obdobný počin. Jednak kondične, ale hlavne technicky. Ďalším aktérom prechodu je Martin Blahušiak, s ktorým som sa síce doteraz nepoznal, ale z Kristiánovho rozprávania súdim, že vzhľadom na jeho kondičnú prevahu bude ideálnym ťahúňom. Chceme si byť istý dobrým počasím a načasovaním, preto keď vyskakuje štvrtok ráno sľubná predpoveď, volám na Popradské pleso a Majlátovu chatu kvôli ubytovaniu. Obe majú obsadené. Plán vyraziť sobotu ráno z chaty padá. Nevadí.

Odchod teda 7:30 z parkáča pri vlakovej zastávke Popradské pleso. Ťapkáme si hore asfaltkou, nálada je dobrá, rozprávame sa. Obloha modrá s pár oblakmi, ktoré sa trhajú. Kúsok pred Popradským začínajú vykúkať dominanty ako Vysoká, Volia Veža, Východná železná brána, do ktorej smerujeme. Prefrčíme popri chate, nezdržujeme sa. Cez úvod Zlomiskovej doliny to ide hladko. Kosodrevina je prekrytá snehom. Stopa je natiahnutá. Po ceste predbiehame dve skupinky skialpinistov. Pod Ľadovým plesom vedie stopa zľava obchádzkou poza hrb. My volíme kratšiu cestu po vlastnej stope žliabkom priamo k plesu. To obachádzame traverzom zľava. Sneh v otočkách ako tak drží nezošúchavame sa. Teda až na jeden dvoj metrový flek, kde je sneh vyfúkaný do betónu. Vyťahujeme z batoha cepín, sekáme ho do tvrdého podkladu, čo zabraňuje podšmyknutiu. Prešlapanou stopou strmo stúpame až do sedla Východnej železnej brány. Jedna otočka za druhou. A sme hore. Zhovárame sa s chlapom, čo šiel kus pred nami. Vraciam mu 20eur ktoré vytratil v stúpaní.

Strhávame pásy a šup ho dole, prvá jazda prekvapila, lyžujeme v prašane. Hrobové ticho Gerlachovských spádov prerušujú iba naše výkriky z parádnej lyžovačky. Ľadový prah je vysnežený, dá sa ním na pohodu prelyžovať. Pár oblúkov v zbiehajúcej sa Kačacej dolinke, a už traverzujeme doprava po stopách od Poliakov pred nami. Lepíme pásy, obdivujeme okolité steny Kačacieho mnícha s Rumaňákom, pekné. Hore Litvorovou to ide dobre, metre stúpajú, nohy ešte vládzu. Kúsok pod poľským hrebeňom vystupujeme z tieňa a cítime silu obedného slnka. Praží. Na lyžiach sa dá dobrých 20 metrov pod Prielom, vyššie je už úzko a strmo.  Lyže idú na chrbát, mačky netreba.  V sedle prehadzujem pár slov s Poliakmi, čo natiahli stopu. Čakám na chalanov, za chvíľu sú tu, robíme si spoločnú fotku, lyžujeme dole.

Sneh opäť dobrý, práši sa. Nájsť si stopu nie je ťažké, doteraz nás tadiaľto lyžovalo iba pár. Na zbojníčke kopec turistov, zastavujeme sa, oddychujeme. Nejaké to náhodné stretnutie, zdravíme sa so známimi. Nestrácame čas, napiť sa, niečo pod zub a pokračujeme smer  Priečne sedlo. Popod Ostrý štít toho začínam mať už celkom dosť, slnko nám pečie na hlavy. Prichádzame pod záverečná výšvih. Na lyžiach ťapkáme rozrytým terénom. Stopa je, drží to. Sneh sa pôsobením slnka mení na hutnú kašu. My však lyžujeme do druhej strany, nevadí nám to. Sme hore. Stojí tu s nami partia blavákov, z MSD odspodu prichádzajú dvaja skialpinisti. V sedle je veľa ľudí a málo miesta.

Rýchlo balíme, púšťame sa dole. Týmto smerom podľa stôp lyžovalo iba pár ľudí. Zvrchu úzko a strmo, hlavne opatrne. Je to tu pomerne rozryté od výstupových stôp, preto si to veľmi nepúšťame. Dole nižšie to v tieni začína zarezávať. Čakáme sa pod žltou lávkou a rozhodujeme čo ďalej. Chatu obchádzame, zásoby jedla a vody sú na posledné stúpanie do Baranieho sedla dostačujúce. Mne síce čaj už došiel, Martin má ale termosku, ktorú doteraz neotvoril. Jeho chutný čaj mi prichádza vhod. Naprieč Spišskými plesami sa napájame na stopu vedúcu do Baranieho. Nohy bolia, miestami vzlykám od vyčerpania. Na každé z dnešných stúpaní som si pripravil jednu tyčinku, momentálne dojedám poslednú. Jesť mi od vyčerpania nechutí a z tyčinky si zalamujem iba polovicu. Pred sebou vidím našich sparingov, Poliakov. Tí taktiež vyzerajú vyčerpane, vyrážali 5:30 z Popradského plesa. Stopa je miestami rozbombardovaná od zostupujúcich peších Turistov. Som vyčerpaný, nehovorím im nič. Kristián je rád keď vidí, že mám toho dosť, aspoň v tom nie je sám. Martin si šlapká kúsok za nami. Konečne sme v sedle, posledné stúpanie za nami. Hurá. Pomaličky prichádza aj Martin s Poliakmi. Vychutnávame si panorámy zapadajúceho slnka. Zdieľame s Poliakmi zážitky z dnešného dňa. Prezúvame. Veľká Zmrzlá dolina nás víta tieňom a chladom.

Po celom dni je to tu už pekne rozjazdené, nohy melú z posledného. V zjazdoch sa čakáme, hľadáme nevyjazdené plochy. Vo fľaške pól metrové bubny, s rýchlosťou to nejak nepreháňame. V závere to už len pustiť dostatočne rýchlo, nech nemusíme paličkovať popri plese. Sme pri chate (Brnčalke). Skvelý pocit. Opäť náhodné stretnutia. Preberáme dojmy z dnešného dňa pri pive. Zaplavuje nás radosť z pekného dňa stráveného s kamarátmi v horách. Chalani to zvládli na jednotku. Kondične sme na tom boli zhruba rovnako, nebolo potrebné sa nikde čakať. Celý čas to plynulo hladko, bez komplikacií. Zjazd na Bielu vodu stíhame ešte za svetla. Späť k autu sa dostávame najprv autobusom, potom vlakom s menšou zastávkou v Starom Smokovci. 

Peter 

Link na fotky: https://drive.google.com/open?id=1-GriyQpdR9M3RvosVM2OXZoCtsf8VaD0

Link na video: https://www.facebook.com/martin.blahusiak/videos/3671227609586014/